Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča – braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“). Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe.

Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorské farbiare“ so sídlom v Mníchove. Je jediným uznaným klubom pre bavorské farbiare v Nemecku.